Všetko sa to začalo cestou na Horehronie, presnejšie ku Márnikovej jaskyni. Mali sme namierené do portálika vedľa tejto známej a pomerne rozsiahlej jaskyne. V aute sme debatili o tom, čo ideme zas porobiť, pokopkať… Cesta z Brezna je dlhá, a tak bolo dosť času na to, aby sa v aute rozprúdila diskusia. Úvahy smerovali k jedinému bodu – ak vznikla tak veľká jaskyňa ako je Márnikova v tak malom masíve, podzemné skrasovatenie musí byť zákonite aj v ostatných vápencových ostrovčekoch v okolí. A keďže jej smer je zhruba zo severu na juh (predpokladáme, že z juhu bola v minulosti zrezaná riekou Hron), jaskyne sa musia predsa nachádzať aj v jej pokračovaní – za Hronom. Vystupuje tam kvalitný vápenec a aj tektonické poruchy severojužného smeru svedčia o dobrom jaskyniarskom potenciále terénu… Pred začatím prác vedľa Márnikovej sa teda Ľubo rozhodol na chvíľu zájsť rekognoskovať terén za Hronom a popri ňom. My ostatní sme sa mu smiali, že zasa sa bude ako vždy „triasť“ pri nejakej novoobjavenej diere, v skupine ho voláme Trasoš. Neubehla ani polhodina a Ľubo k nám dobehol so správou, že našiel ponor Hrona. Aktívny, s výrazným chladným prievanom. Nalieha na nás, aby sme sa presunuli za Hron. Ako inak, aj s nástrojmi. Tak sa začali prvé krôčky v prieskume ponorov Hrona…
Pri rieke sa kope dobre – čo nakopete, odplaví voda. Ale tá istá voda vám pri väčších stavoch aj opäť zanesie čo ste vykopali. Preto sme urobili hrádzu z kameňov a vykopanej hliny, aby sme pracovali v „suchučku“. Cez prestávky medzi kopaním išiel Ľubo prezrieť terén ponad ponor – veď keď je prievan tu, musí byť aj niekde hore. Podobne aj počas ďalších akcií sme rekognoskovali terén. Nebolo ich málo, takže teraz tento pomerne malý masív poznáme ako vlastnú dlaň. Jedného dňa sme našli perspektívny portál, ktorého klesajúce dno bolo v pokračovaní zanesené štrkom. Keďže na pracovisku v ponore to hrozilo závalom, presunuli sme sa sem, o 50m vyššie do svahu.
Hronská jaskyňa:
Mapa Hronskej jaskyne.
Na štyroch pracovných akciách, pri ktorých nám pomohol aj Libor Štubňa z Banskej Bystrice a Lukáš Vlček z Pohronskej Polhory, sa portálik vyčistil a čuduj sa svete – objavili sme strmo stúpajúcu dieru. Do nej sa zatiaľ dalo iba nakuknúť a zakričať „hu-huu“ – či sa to niekde ozve… A ono sa ozvalo. Nádherná ozvena z útrob masívu nás posilnila v kopaní. Nie a nie sa dostať cez úzku stúpajúcu chodbu, ale každý kto išiel kopať si aspoň zakričal do priestoru za úžinou. Vraveli sme si že ak tu objavíme jaskyňu, nazveme ju „Jaskyňa HUHU“. Liborove štíhle telo nakoniec preniklo cez stúpajúci otvor do neznáma. Z vnútra sa otvor dal lepšie rozšíriť, a tak sa po chvíli pretlačil aj Ľubo jeho špeciálnym spôsobom „Trasoš“ – zas sa triasol, až kým sa nedostal dnu. A jaskyňa bola na svete. 20. júna 2007 popoludní sme objavili Hronskú jaskyňu. Po našom objaviteľskom úspechu však prišlo aj sklamanie. Hlavná chodba končí po 15 metroch v zasintrovanej podlahe s jazierkami a mäkkým sintrom. Hronská jaskyňa bola vytvorená koróziou ponorných vôd na tektonickej poruche S-J smeru. Jaskyňa bola vytvorená v strednotriasových gutensteinských vápencoch aniského veku. Jaskyňa hneď za klesajúcim portálikom strmo stúpa cez úzky otvor. Za otvorom sa profil jaskyne zmení do vysokej a širokej chodby, v ktorej sa dá postaviť a chodiť. Výzdoba je typická pre Muránsku planinu – po stenách mäkký sinter a sintrové náteky kvapľová výzdoba je menšom množstve. Do hlavnej chodby ústia úzke zasedimentované komíny. Hlavná chodba končí sintrovými jazierkami. Pokračovali sme priamym smerom výkopovými prácami. V ďalšom smere nás zastavila klesajúca chodba zasedimentovaná až po strop. Po ukončení prác sa tu vytvorilo jazierko.
Jelenia, Matúšova a Deravá jaskyňa:
Mapa jelenej jaskyne.
V prácach sme pokračovali až v zime, nakoľko cez leto je prúdenie vzduchu veľmi slabé až statické. Preto po objave Hronskej jaskyne sme pokračovali v rekognoskácií terénu už aj v doline Zlatno, ktorú sme už navštívili už v roku 2000. Na povrchových akciách sme obišli skoro všetky hrebene a priľahlé doliny, no nenašli sme nič poriadne, len nejaké portály, abri. Navštívili sme aj portál na pravej strane doliny nad jaskyňou Zlatnica. Skonštatovali sme, že ide dozaista o výbornú lokalitu so studeným prievanom, ale s nutnosťou veľkých výkopových prác a výdrevy. Na ďalšej povrchovej akcií sme sa zase ocitli pri Zlatnici, ale nezostúpili sme do doliny. Tento krát sme šli ďalej po vrstevnici. V polovici doliny, asi v tretine kopca sme objavili v hrane steny portál o rozmeroch 10 × 15 m, s jelením ležoviskom na jeho konci. Nazvali sme ho Jelenia jaskyňa, a jaskyňa je to skutočne v pravom slova zmysle, čo dokazuje nakreslená mapa. Na jej konci je prítokový kanál z povrchu, v ktorom zimujú netopiere. V strope portálu je zatiaľ nevylezený komín. Na konci jaskyne bolo cítiť slabý prievan cez sutinu. Určite sa tu pokúsime o sondáž. Jaskyňa je bez výzdoby. Pre veľký vstupný otvor sa tu prejavuje mrazové zvetrávanie, len v prítokovom komíne sú nevýrazné sintrové náteky. Po objave Jelenej jaskyne sa spokojne vraciame domov, ale už nie po vrstevnici, ideme kolmo dolu do doliny. Ako sa neskôr ukázalo, bola to chyba. Ďalšiu akciu ideme zameriavať a robiť fotodokumentáciu. Na akcií sme už boli viacerí, a tak stúpame hore bokom každý svojou cestou, aby sme v prírodnej rezervácii nevydupali viditeľný chodník. Šiel som viac doľava a vyššie ako ostatní. Tento krát som mal šťastie. Po chvíľke za mnou dofučal Peter Molčányi. Hovorím Petrovi: „Aha otvor – choď sa tam pozrieť“ No on mi na to, že nemá svetlo, tak teda idem ja. Po dvoch metroch prikrčeného postupu vpred a pokrikovania, to aby domáci pán medveď hnedý vedel že mu leziem do brloha, strop začal stúpať, ja sa konečne vystieram a rozhliadam. Kričím „objáv!“. Jaskyňa je dostatočne veľká aby som sa prezliekol a volám na Petra. Peter osmelený skutočnosťou, že ma nezožral Ursus arctos vlieza dnu a fotíme. Po štvrťhodine nás hľadá Ľubo s ostatnými, že kde sme sa stratili a my že v jaskyni. Neverí nám a hneď lezie dnu do čiernej diery… Na dnešnej akcii sme teda objavili a zdokumentovali lokalitu nazvanú Matúšova jaskyňa, aj keď ja proti názvu protestujem, ale proti prevahe nemám šancu uspieť…
Mapa jaskyne.
Ide o korózno-tektonickú jaskyňu, vstupné časti sú silne rozrušené mrazovým zvetrávaním. Jaskyňa bola vytvorená koróziou vôd na tektonickej poruche. Pravdepodobne je vytvorená v aniských až ladin-karnských dolomitoch, ktoré sa tu vyskytujú. Po prekonaní vstupného námrazového sutinového kužeľa sa chodby rozširujú do strán i do výšky. V jaskyni sa hneď za vstupným otvorom dvíha strop a chodba sa rozvetvuje do dvoch vetiev. Pravá chodba je vodorovnejšia a užšia, len na konci klesá pod spadnuté balvany. V strope cítiť citeľný prievan, tak sme sa pokúsili vyliezť šikmo uložený komín. Na naše sklamanie sa končí po 4 metroch v neprieleznej úžine. Libor predpokladá, že aj tak musí ústiť na blízkom povrchu. Pravá chodba je ukončená tesným prítokovým kanálom, ktorý je pokrytý vrstvou bahna a vlásočnicovými korienkami stromov. Ľavá chodba je trochu priestrannejšia s pozostatkami modelácie vôd. Chodba strmšie klesá a na jej konci sa dostaneme pod komín, ktorý Roman Magáň vylieza a dostáva sa na akúsi rímsu vo výške 10m. Ďalej to nejde – je tam úzka chodba pokrytá jemným blatom s mäkkým sintrom. Táto pravdepodobne takisto vyúsťuje na povrch.
Po prieskume Matúšovej odchádzame časť skupiny išla na prieskum priľahlých veží, lebo na jednej povrchovej akcii Ľubo Múka a Daniel Pilař objavili zaujímavý otvor v stene. Pri podrobnejšej obhliadke našli v stene rímsu, po ktorej Daniel prešiel až k otvoru jaskyne.
Mapa jaskyne.
A tak objavil Deravú jaskyňu. Ide o krátku, 6metrov dlhú jaskynku, ktorá má až tri otvory. K tomu tretiemu sa nedostal pre mokrý a machom obrastený šikmý 2 m vysoký komínik. K poslednému sme sa dostali až zlanením z veže. Jaskynka pokračuje len 2 m, potom končí v každom smere. Deravá jaskyňa vznikla odtrhom masívu po tektonickej pukline s následným rozšírením koróziou atmosférickými vodami. Je vytvorená v anis-ladin-karnských dolomitoch, ktoré sa tu vyskytujú a dajú sa v teréne pomerne ľahko rozoznať podľa charakteristického ostrohranného rozpadu a slabého korozívneho opracovania povrchu. Prejavuje sa tu aj mrazové zvetrávanie. Jaskynka je bez výzdoby. Podlaha je plná kamennej sutiny.
Výrez z geologickej mapy Slovenska.
Záver:
Doteraz objavené jaskyne sú len zlomok možného potenciálu doliny Zlatno a ponoru Hrona, ktorého výver sme zatiaľ neobjavili. Asi by stálo za pokus urobiť farbiacu skúšku. Hronská jaskyňa, ponory Hrona a Márnikova jaskyňa sú vytvorené v gutensteinských vápencoch (aniského veku, stredný trias), ostatné sa nachádzajú v dolomitoch. Všetky tieto horniny sú súčasťou karbonátového komplexu príkrovu Muránskej planiny. Wettersteinské, steinalmské a gutensteinské vápence na Muránskej planine vytvárajú z hľadiska vzniku jaskýň najperspektívnejšie terény.
Na priloženej geologickej mapke sú to: „Ta“ – steinalmské vápence (anis), „T2w“ – wetterseinské vápence (ladin) a „Tg“ – gutensteinské vápence (anis).V mape sa v súvrství gutensteinských vápencov, ktoré sú tmavé, vyskytuje ešte nejaký iný litologický typ, „vTa“ – pravdepodobne ide o svetlé schreyeralmské vápence (anis), každopádne, takisto vhodné na vznik jaskýň. Z toho vyplýva, že takmer celý masív medzi Zlatnom a Trestníkom je na jaskyne ako stvorený!!!! Za najvhodnejšiu pracovnú lokalitu považujem ponor Hrona, lebo je tam silný prievan a ponor dokáže hltať až polovicu vôd Hrona pri Zlatne!
Literatúra
BIELY A. et al. (1982): Geologická mapa Nízkych Tatier, 1:50 000. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava.
BIELY A. – BEZÁK V., Eds. (1997): Vysvetlivky ku geologickej mape Nízkych Tatier. Geologická služba Slovenskej republiky, Bratislava, 1-232.
KLINEC A. (1976): Geologická mapa Slovenského Rudohoria a Nízkych Tatier 1:50000, Slovenské Rudohorie – stred, Nízke Tatry – východ. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava.
Technické denníky OS Brezno z akcií realizovaných na Horehronie
Autor: Matúš Matejka
