Jaskyňa v ponore Hrona.

Autor: Ľubomír Múka.

Prvýkrát som o ponoroch Hrona počul od jaskyniara Ivana Šucháňa. V deň slávnostného otvorenia sprístupnenej časti Jaskyne mŕtvych netopierov som mal čas porozprávať sa s ním. Ako pochôdzkar na železnici veľmi dobre pozná kras na Horehroní. Popri grilovaní krkovičky a čapovaní piva mi opísal miesto, kde sa medzi Zlatnom a Červenou Skalou Hron opiera o severné svahy Muránskej planiny. Porozprával mi o pukline, kde sa voda stráca do podzemia.

Ako roky plynuli, skúmali sme mnohé iné lokality. Postupne pribudli aj tie horehronské. Takou klasicky veľmi navštevovanou je aj Márnikova jaskyňa. Na jednej akcii v lete roku 2007 som sa oddelil od ostatných a preskúmal svahy na brehu Hrona oproti spomínanej jaskyni. Na začiatku som našiel dve depresie v nive rieky. Bolo poznať, že pri povodniach odvádzajú vodu do podzemia. Vtedy som si spomenul na rozprávanie Ivana. Pokračoval som smerom na západ asi 300 metrov. V malom skalnom odkryve som našiel puklinu, z ktorej fúkal intenzívny prievan. O niekoľko metrov ďalej bolo v kroví odložené staré náradie, aké používajú pri práci železničiari. Takže o tomto mieste mi Ivan rozprával!

Svoje zistenie som oznámil ostatným a ešte v ten istý deň sa začalo kopať v depresii v nive Hrona. Nasledujúcu akciu sme pokračovali v kopaní pomedzi žulové balvany a vyťahovali odpadky splavené povodňami. Keďže nás bolo na prácu viac, ako bolo treba, pre najmladších jaskyniarov som určil na kopanie napohľad nezaujímavý previs asi 100 m východne od sondy v nive. Neskôr bola pod previsom objavená Jaskyňa pri Starej píle. Je dlhá 30 metrov, 11 metrov hlboká. V medzierke medzi stropom a sedimentom na dne cítiť prievan.

Po neúspešnom pokuse o otvorenie ponoru v nive sme sa presunuli k pukline s prievanom. Odstránili sme bloky vápenca zosunuté do pukliny. Zahlbovali sme pracovisko smerom do masívu. Z vykopaného materiálu sme zhotovili hrádzku proti vode z Hrona. Po vykopaní troch metrov sme hrádzku rozobrali a vyskúšali sme, koľko vody ponor stihne pohltiť. Odhadom to mohlo byť 500 l.s^-1. Našu snahu na lokalite však na dlhé roky prerušil pád bloku horniny počas prác. Táto udalosť nás trochu vystrašila, ale nie celkom. Pri povrchovom prieskume som našiel 60 m výškových nad ponorom pekne modelovanú dieru. Po prekopaní sme v nej objavili Hronskú jaskyňu. Po viacnásobnom hľadaní sme lokalizovali aj priepasť Faťunka. Po týchto aktivitách sme náš záujem presmerovali na iné lokality.

Prešli roky, viac sme spoznali kras na Horehroní a Muránsku planinu. Stále nám nedávala pokoj opustená lokalita v ponore. Hlavne odpoveď na otázku, kam odteká voda z Hrona. Pri jednej debate s Milanom Poprockým padlo rozhodnutie: ten ponor treba preskúmať poriadne. Veď voda mohla odtekať až do Muránskej Hradnej vyvieračky vzdialenej 6,9 km, výškový rozdiel cca 325 m. Ale pokojne mohla vyvierať o 400 m západnejšie vo Vydrej jaskyni. Tá je nižšie o 8 m.

Vyzbrojení skúsenosťami a chuťou niečo nové a poriadne objaviť sme 10. 7. 2023 opäť začali s otváraním ponoru Hrona. Už po prvej akcii bolo jasné, že to nebude jednoduché. Po odkrytí zavaleného pôvodného pracoviska bolo treba od začiatku zaisťovať steny a strop. Už nie drevom, ktoré napokon vždy zhnije. Bloky sme v kritických miestach spájali kotvením, betónom, prípadne kamenno-betónovými oblúkmi. Intenzívny prievan v zime by spôsobil zaľadnenie a následné jarné topenie by malo za následok opätovné zavalenie vykopaného priestoru. Tento predpoklad sa potvrdil, keď sme ešte v lete nachádzali v sutine kusy ľadu.

Ako sme pri rozširovaní pukliny postupovali dopredu, začali sa nám v strope otvárať dutiny s časťami mrazom polámaných sintrov. Hneď v úvodných častiach boli všetky možné voľné pukliny a kanáliky vyplnené odpadkami splavenými vodami Hrona. Už po ôsmich metroch sa pri podlahe razenej chodbičky otvoril malý kanál, do ktorého sa dalo vplaziť. Po dne boli okruhliaky, v strope zaoblené dutiny so zvyškami červenej hliny. Kvôli jednoduchšiemu postupu sme sa rozhodli rozširovať puklinu v priamom smere. Pre motiváciu pokračovať v kopaní som využil každú škáru, aby som fotoaparátom na palici odfotil niečo. Fungovalo to. Na záberoch sa začali ukazovať prvé dutiny so skromnou výzdobou. O ďalšie dva metre máme prvý voľný priestor. Hoci stávalo sa, že nasledovala križovatka a možných pokračovaní bolo viac. Vtedy sme sa držali prievanu.

Skrasovatenie masívu už bolo také silné, že aby držal pokope, stále viac sme museli zaisťovať priestor betónom. Ako sa nám postupom prác predlžovala vzdialenosť od vchodu, bolo treba na vypratávanie čoraz viac ľudí. Väčšina transportovaného materiálu boli kamene. Tie menšie sme si prehadzovali cez medziskládky ku vchodu a von. Tie väčšie bolo treba prenášať alebo kotúľať. Určite najväčšie objemy vynosil Janko Bánik. Vhodné kamene sme použili na zaisťovanie, niektoré sme uložili v slepej odbočke. Čím hlbšie sme postupovali, tým viac boli voľné časti členité a erodované vodou. Pribúdať začali aj náteky a kvaple. Začali sme uvažovať o zhotovení lanovky. Tú sme už nestihli namontovať. Našťastie, ako pribúdali metre, pribúdali aj jaskyniari na akciách. Chuť do práce nám pridávali pribúdajúce voľnejšie priestory, ale aj občas preletujúci zvedavý netopier. Keď už bolo počuť zvuk tečúcej vody, vedeli sme, že voľné priestory sú na dosah.

Dňa14. decembra 2024 sme sa stretli piati na akcii s tým, že ja s Milanom Poprockým poobede pôjdeme Dušanovi na oslavu narodenín. V ponore ostali pracovať Libor Štubňa, Paľko Huťka a Janko Bánik. Ešte sme sa nestihli pri autách prezliecť do civilu, a Paľko nám telefonoval, že Libor prešiel za úžinu a prechádzal sa v chodbe s vodným tokom. Bolo ešte treba rozšíriť posledné metre a 17. 12. 2024 sme sa po prerazení 28 metrov už všetci prítomní dostali dnu.

Prác na objavovaní Jaskyne v ponore Hrona sa zúčastňovali jaskyniari z viacerých skupín a klubov. Za Speleo Brezno: Ľubo Múka, Matúš Matejka, Peter Molčányi, Roman Magáň, Daniel Pilař, Tomáš Amtman, Ľubomír Múka ml., Dominik Hlásnik, Martin Jozefko, Ján Bánik, Michal Bubelíni, Mariana Múková, Martin Bíreš, Michaela Púchyová, Marek Veselovský a čakateľ Jozef Šľuch. Za Speleoklub Banská Bystrica: Libor Štubňa, Pavol Huťka, Ivan Majer. Za Speleoklub Tisovec: Dušan Hutka a Lukáš Vlček. Impulz na pokračovanie prác dal a veľkú drinu odmakal Milan Poprocký. Pomáhali aj jeho kolegovia zo Speleoklubu Muránska planina, menovite Peter Varga, Ivan Rusnák, Marián Ďurčík, Soňa Flanderová a Štefan Mitro. Na jednej akcii sa zúčastnili aj Vlado Prutkay, Roman Pilát a Marián Bahleda zo Speleoklubu Tribeč.

Opis jaskyne

Jaskyňa v ponore Hrona sa nachádza v katastri obce Šumiac, okres Brezno, oblasť Slovenské rudohorie, celok Spišsko-gemerský kras, podcelok Muránska planina. Vchod je situovaný na brehu Hrona v nadmorskej výške 752 metrov. Priestory jaskyne sú vyvinuté v severnom svahu masívu Kremenina. Dĺžka zameraných priestorov je 152 m, prevýšenie 5 m. Aj keď sa vchod jaskyne hydrologicky správa v súčasnosti ako občasný ponor, je to len časť jaskyne s vlastným vodným tokom. Rieka Hron tečie v blízkom okolí v umelom koryte. Do dnešnej polohy Hron zregulovali pri výstavbe železnice Brezno – Červená Skala. Terén pred jaskyňou bol navýšený a vody z rieky začali prenikať puklinami do pôvodne výverových častí jaskyne. Terajšie vyvieračky sa nachádzajú západnejšie, výškovo v úrovni Hrona. Ich priemerný prietok je podľa záznamov spolu 138 litrov za sekundu. Priestory sú vyvinuté na križujúcich sa poruchách. V smere odtoku vody je chodba priestranná, dá sa v nej chodiť. Pokračovanie je zavalené širokým závalom. Medzi blokmi sú medzery vyplnené blatom. Úzkymi priestormi v blokovisku je možné preplaziť sa niekoľko metrov. Voda odteká na juhozápad. V týchto miestach sa nám nepodarilo jednoznačne určiť prúdenie vzduchu.

Vodný tok priteká do jaskyne z východných labyrintových častí na dvoch miestach zo závalov. V jednom z nich je možné relatívne bezpečne postupovať. Treba však zastabilizovať zával a odstrániť kamene. Na tomto mieste cítiť zreteľne prievan a vodu počuť pritekať z juhovýchodu. O 50 m ďalej tým smerom je na povrchu depresia. V koryte podzemného toku je štrk z hornín kryštalinika. V niektorých dutinách je zachovaná červená krasová hlina. Pod komínom za objavnou úžinou sú vysypané okruhliaky s priemerom do 30 cm.

Perspektívy

Aj napriek tomu, že jaskyňa bola objavená cez ponor, môže sa stať, že pri vysokých stavoch podzemného toku bude voda cez vchod vytekať. V tom prípade ide o estavelu. Ako som už spomínal, v masíve Kremeniny sa nachádza niekoľko jaskýň, jeden ponor v nive povyše jaskyne a dva ponory z planiny. Po meraní teploty vody v jaskyni, keď som v januári nameral 6,2 °C, je zrejmé aj to, že väčšina vody nepochádza z Hrona. Tá mala v ten istý deň 30 m od podzemného toku teplotu 1,5 °C. Farbením bola preukázaná trasa prúdenia do vyvieračiek pri Zlatne. Farbivo pritieklo z jaskyne za 1 hodinu a 40 minút. Teplota vody vo vyvieračke počas pokusu bola 4,1 °C. Pokles teploty vody v podzemnom toku je pravdepodobne spôsobený prenikaním studenej vody z doliny Zlatnica. Dno doliny je o 40 m vyššie ako tok v jaskyni.

Nad Jaskyňou v ponore Hrona sa na hrebeni nachádza priepasť Faťunka s prítokovým meandrom v strope. V strede severného svahu Kremeniny sa nachádza Hronská jaskyňa, dlhá 25 m, na dne ukončená hlineným sifónom. V sedimentoch sa vyskytujú aj okruhliaky z kryštalinka. V týchto súvislostiach sú tu veľké perspektívy na objav nových častí. Len treba vytrvať v snažení. Veľa práce sme vykonali, ale ešte viac nás čaká. Ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali na tomto peknom objave.

Autor: Ľubomír Múka