Hlavným stavebným prvkom krasového územia je stredný čiastkový chočský príkrov, v ktorom podliehajú krasovateniu gutensteinské, reiflingské a dachsteinské vápence a dolomity. Na ňom leží chočský čiastkový príkrov, ktorý má súhlasené súvrstvie s predchádzajúcim. (Biely, A. – Kullman, E. in Kullman, E., 1984). V oboch štruktúrach vystupujú nepriepustné lunzské vrstvy. Chočské čiastkové príkrovy sú práve v oblasti Hornej Lehoty prekryté mocným súvrstvím vajskovských zlepencov maximálnou hrúbkou 313 m (Biely, A. – Samuel, O., 1982). Vajskovské červené zlepence sú karbonatické a zaberajú plochu asi 10 km². Pozostávajú z rôzne veľkých málo opracovaných a neopracovaných valúnov triasových výpencov a dolomitov, len zriedkavo sa vyskytujú andezity a pieskovce ( Pulec, M. in Biely, A. – Samuel, O., 1982). Vajskovské zlepence majú priepustnosť dobrú až veľmi dobrú, prevažne puklinovú (Kullman, E., 1984). Uvedené vlastnosti, ako i rozpustnosť karbonatickej zložky zlepencov spôsobujú vznik krasových a fluviokrasových javov, zvlášť keď povrch zlepencov bol zrazený na plošinu a má len mierne členitý reliéf.
Kras Vajskovského potoka. Vajskovský potok pri vyústení z kryštálnika Nízkych Tatier vytvára po oboch stranách terasový systém s dobre rozlíšiteľnou eróznou terasou a akumulačnou pokrývkou (Jakál, J., 1990). A práve tu začal povrchový prieskum tohto krasového územia, ktorému sa venovali a venujú niektorí členovia našej Breznianskej OS. Prieskumu, ktorý bol v lete 1986, sa zúčastnili Peter Prochádzka, Rudolf Prochádzka a Drahoslav Csala. Pri jednom z pravých prítokov Vajskovského potoka na pravej strane svahu riečiska vo výške 0,5 m objavil Peter Procházka dieru o veľkosti hlavy človeka so silným prievanom smerom von. Prievan bol taký silný, že 1 m od diery kývalo konármi na kríku. Diera bola z väčšej časti zasypaná hlinou zo svahu.
Prepadlý dóm.
Po odhádzaní hliny sa diera zväčšila natoľko, že sa dalo do pol tela do nej vtiahnuť a bolo počuť hukot podzemnej vody. Avšak ďalej sa postupovať nedalo pre úzkosť pukliny. Na ďalšej akcii 24.8.1986 sa Martinovi Maťášovi a Drahoslavovi Csalovi po rozšírení pukliny podarilo preniknúť dnu. Hneď pod povrchom bol dvojmetrový skalný stupeň, po zídení ktorého sme sa ocitli v malom dómiku, ktorý sme nazvali „ Prepadlý dom“. Dno tvorí suťový kužeľ, cez ktorý preteká aktívny podzemný tok s priemernou hĺbkou 20 cm, ako sme neskoršie meraním zistili. Tento aktívny tok vymodeloval chodbu o dĺžke 75 m, ktorá vlastne tvorí celú jaskyňu. Postupovali sme v smere tohto toku. Strop chodby čím ďalej viac klesal a tak sme museli ísť po kľačiačky, len niekde sa dalo postaviť. Ku koncu, na mieste ktoré sme nazvali „ Meander prekvapenia“, strop klesol až na 20 cm nad hladinu a tak mi nič iné neostávalo, len si ľahnúť do vody a podliezť to. Na druhej strane sa dalo postaviť, no podzemný tok sa strácal v sifóne. Túto jaskyňu sme nazvali „Riečna jaskyňa“ a zamerať sme ju boli 30.8.1986. Zaujímavé je, že chodba jaskyne aj s podzemným tokom tečie presne pod povrchovým tokom. V roku 1993 pri jednom povrchovom prieskume v jarnom období sme išli od ústia tohto potoka (ako sa vlieva do Vajskovského potoka) a bolo nám čudné, že je riečisko suché. V jarnom období, keď sa topí sneh na hrebeňoch Nízkych Tatier, tak voda vždy pretekala po celej dĺžke riečiska. Zo začiatku sme mysleli, že niekto odrazil potok do Riečnej jaskyne, ako sa to už predtým stalo. No keď sme prišli ku vchodu, tak po vode ani stopy. Išli sme ďalej a asi 10 m povyše sa celý potok prepadával do podzemia. Už predtým sme mali v pláne asi v tých miestach začať kopať, lebo sme predpokladali, že chodba jaskyne ide tade. Takto nám to potok zjednodušil.
O ďalšom prieskume v tejto krasovej oblasti Vás budem informovať na stránkach spravodaja neskôr.
Riečna jaskyňa.
Literatúra:
BLIELY, A. – SAMUEL, O.: K otázke veku červených vajskovských zlepencov v Lopejskej kotline. Geografické práce. Správy 77, GÚDŠ, Bratislava 1982, s. 103-109
KULLMAN, E.: Dolná Lehota – Vajskovská dolina. In: Dovina. V.: Hydrogeologický sprievodca VIII. Celoštátnej hydrogeologickej konferencie. GÚDŠ, Bratislava 1984, s. 83-87
JAKÁL, J.: Hornolehotský kras Horehronského podolia. Slovenský kras 1990, s. 60-66
Autor: Drahoslav Csala
