Jaskyňa U diery je významnou súčasťou Bystriansko – Valaštianského krasu, ale aj napriek tomu je pre širokú speleologickú verejnosť málo známa. Na speleolomítingu vo Svite nám Zdenko Hochmut navrhol, aby sme informovali aj ostatných členov SSS o Bystriansko – Valaštianskom krase, lebo je to najznámejší kras celého Horehronia. Nachádza sa tam pomerne veľa jaskýň a o tretej najväčšej jaskyni tohto krasu nebolo nič publikované. Po skontaktovaním sa so Slovenským Múzeom ochrany prírody a jaskyniarstva sme získali historické materiály o danej lokalite. Naše najväčšie problémy nastali, keď sme chceli našu jaskyňu navštíviť. V jaskyni sa od r.1990 nepracuje a navštevovala sa len sporadicky. Do jaskyne bol problematický prístup, lebo vchod jaskyne je umiestnený v chatke, ktorú postavili objavitelia za materiálnej pomoci vtedajšieho MNV Valaská. Po roku 1989 sa chatka prinavrátila obci Valaská a tá ju dala do užívania Dobrovoľnému požiarnemu zboru vo Valaskej. Tu vznikol už spomínaný problém, znemožneného vstupu do jaskyne! Za pomoci Správy Slovenských jaskýň, konkrétne P. Staníka a Ľ. Gaála sa uskutočnilo pracovné stretnutie za účasti Okresného úradu odboru životného prostredia, Obce Valaská, SSJ, Os Brezno a požiarnikov, na ktorom sa doriešil vstup cudzích osôb do jaskyne a umožnenie voľného vstupu pre členov Os Brezno.
Lokalizácia jaskyne
Územie, v ktorom sa nachádza jaskyňa U Diery patrí orograficky Bystrianskému podhoriu, ktoré tvorí časť Horehronského podolia. Nachádza sa v katastrálnom území obce Valaská, asi 1 km od Valaskej v Suchej doline. V spomínanej doline sa jaskyňa nachádza na ľavej strane. Suchá dolina dostala názov od chýbajúcich povrchových tokov , všetka voda je v podzemí, povrchové toky sa tratia v ponoroch a objavujú sa vo vyvieračkách v obci ( Javorová vyvieračka, Tajch).
História objavov.
Suchú dolinu ako speleologický zaujímavú lokalitu spomína už aj Ján Majko. V sprievode J. Kovalčíka a A. Hlásnej v apríli 1952 vykonali povrchový prieskum. Od Bystrianskej jaskyne Suchou dolinou až po Valaskú objavili suchý ponor a asi 50m vyššie aktívny ponor, t. j miesta na možné sondovanie. Spolu s F. Plevom tu prebiehalo sondovanie (Lalkovič, M. 2001). Aj D. Kubíny predpokladal že medzi Bystrou a Suchou dolinou sa nachádzajú jaskynné priestory (Kubíny, D., 1956). Jaskyňu objavili až členovia jaskyniarskej skupiny č.7 Brezno, pod vedením F. Jirmera presne v lete roku 1970, po vykopaní 15m šachty. Na lokalite sa pracovalo intenzívne a akcií sa zúčastňovali viacerí členovia, ale aj čakatelia a nečlenovia vtedajšej skupiny. Po objave museli zabezpečiť vstupnú časť jaskyne, lebo pri každej akcii hrozilo zavalenie v 15 m vykopanej sonde. Osadením oceľových rebríkov sa uľahčil presun na riečište . Keď zabezpečili vstupnú časť, práce sa presunuli na riečište, kde pracovali na prekopávaní v priamom smere po toku. Jaskyňa bola uzavretá osadením rúr v sonde a následným postavením chaty priamo nad jaskyňou so spoluprácou vtedajším MNV Valaská. Na ďalších akciách pracovali už iba v suchom období na riečišti, a to na meraní a fotodokumentácii. Zámerom skupiny bolo dosiahnuť hlavné riečište jaskynného systému Bystrá – Valaská , chýba ešte 30 výškových metrov. Bol robení vrt na dne doliny, kde sa dosiahlo hlavné riečište, v ktorom sa uskutočnilo aj farbenie. V jaskyni sa pracovalo ešte v 80 rokoch, ale postupne aktivita upadala pretože sa vyskytli zaujímavejšie lokality, ako JMN, a iné.
Keďže terajšia najaktívnejšia časť skupiny je už v poradí tretia generácia jaskyniarov, a do nedávna pracovala na iných lokalitách (Hornolehotský kras), všetky naše akcie na danej lokalite smerovali k oboznámeniu sa s jaskyňou a celého krasu. Na základe porovnania starej mapy sme zistili neúplnosť a nepresnosť merania ( F. Jirmer uvádzal cca 200m a M. Štéc cca 300m chodieb ). Po foto dokumentácii a meraní sme zistili 160m chodieb a možný postup v jaskyni , ale len na ťažko prístupných miestach, kde nie je možnosť ukladať vyťažený materiál. Jaskyňu sme vyčistili od starých, už nepoužiteľných nástrojov našich predchodcov. Skúsili sme blízku jaskyňu označenú tiež (u diera) – jaskyňa v ponore, na ktorej sa tiež pracovalo v minulosti . Po vyčistení a vydrevení sme znova zistili silný prievan. Na lokalite pracujeme stále, naše predpoklady sa potvrdili (sonda sa zmenila na jaskyňu , ale o tom Vás budeme informovať v novom článku).
Popis jaskyne a morfológia.
Geologické pomery medzi Bystrou a Valaskou charakterizuje D. Kubíny (1974). Na tomto území sú zastúpené tri tektonicko – stratigrafické jednotky: obalová mezozoická séria, spodný blok chočského príkrovu a chočský príkrov. Samotná jaskyňa bola vytvorená v rohovcových a dolomitických vápencoch na poruche JV – SZ. Jaskyňa má dĺžku 160m a vertikálne rozpätie 35m. V súčastnosti plní úlohu ponoru z lunzských vrstiev a pieskovcov, ktoré sú čiastočne vo vrásnené do komplexu vápencov. Z denníka jaskyniarskych prác F. Jirmera je jasné, že vstupné časti boli prekopané v závrte. Sú vytvorené blokoviskom, ktoré vzniklo zrútením väčšieho priestoru. Priestory sú narušené tektonikou, sú labilné. Človek by podľa morfológie najbližšieho povrchu niečo také vôbec nepredpokladal. Výzdoba nie je žiadna, len na dne sú úlomky a štrky z bridlíc. Vodný tok priemerného prietoku cca 4 litre za minútu sa objavuje na dne blokoviska. Prívalové vody prinášajú so sebou už spomínané nánosy z bridlíc, ktoré sú vyditelné na viacerých miestach jaskyne. Začiatok eróznych chodieb je charakteristický ostrými stropnými škrapmi. Hlavná chodba pokračuje smerom na sever, v polovici prechádza dnom domovitého priestoru vysokého 20m , ktorý je v strope ukončený závalom bez prievanu. V tomto priestore sú vytvorené umelé plošiny, kde naši predchodcovia ukladali vyťažený materiál z riečišťa. Pokúšali sa preniknúť po toku do ďalších priestorov. Uvedená chodba je meandrovitého tvaru a končí štrkovým sifónom, tam sa ponára podzemný tok jaskyne. Uvedená časť jaskyne je typická pre ponornú jaskyňu. Vyznačuje sa vyerodovanými bočnými bubnami, výzdoba je chudobnejšia , len sporadicky sa vyskytujú sintrové náteky.
Pri meracom bode 25 sa objavuje aj spomínaný vodný tok , ale je to zároveň aj odbočka na bočný meander ktorým sa dostaneme na horné poschodie. Bočný meander je pekne vymodelovaný vodou sú zachované zarovnané stropy vyerodované bočné bubny, objavuje sa výzdoba , stalaktity , brčka. Horné poschodie je meander široký miestami až 1m a vysoký 6m, so zachovalými sintrovými platňami a s peknou výzdobou. Výzdoba je bohatšia, vyskytujú sa tu stalaktity, stalagmity, brčka a sintrové náteky sú rôzne sfarbené oxidmi od prítomných minerálnych komponentov Fe, Mg, a Mn od bielej až po červenú farbu. Na niektorých úsekoch možno pozorovať zárezy hladinových čiar. Z nánosov sa okrem bridlíc vyskytujú zvyšky riečnych štrkov, podobného zloženia ako v nových častiach Bystrianského závrtu . Horné poschodie je veľmi podobné meandrom nových častí Bystrianského závrtu. Nad horným poschodím sú vytvorené plošinky so sintrových platný a úplne zachovalou výzdobou od bielej až po červenú farbu a jediným meter vysokým stalagnátom a sintrovými jazierkami s jaskynnými perlami . Charakteristické pre obidve jaskyne je výskyt limonitových konkrécií v náplavoch aj priamo v materskej hornine. Nadmorská výška chodieb je približne zhodná s Breznianskym námestím na dne Bystrianského závrtu. Celou jaskyňou prúdi prievan , ktorý sa správa ako spodný prievan systému t. j v lete vyfukuje, v zime nasáva. Tak isto sa správa aj nová blízka jaskyňa. V jaskyni neboli pozorované žiadne netopiere ani guáno, lebo uzáver tvorí chatka postavená priamo na vchode.
Záver
Našim príspevkom sme chceli spresniť informácie týkajúce sa tejto jaskyne a publikovať mapu. Je to významná jaskyňa ,veď je to tretia najdlhšia jaskyňa krasu , ktorá z časti odhalila podzemné krásy v tejto nádejnej, ale na objavné práce ťažkej Bystriansko – Valaštianskej jaskynnej sústave. Pre svoj dobrý prístup a vystrojenosť je vhodná na exkurziu pre mladých, nádejných adeptov jaskyniarstva. Možný postup v jaskyni by bol na troch miestach ktoré predpokladal už F. Jirmer. Väčšia nádej preniknúť do nových priestorov je v jaskyni (u diera)-jaskyňa v ponore, kde je silný prievan.
Na záver by som chcel poďakovať všetkým mojim predchodcom, ktorí pracovali na danej lokalite. Menoval som zámerne iba p. F. Jirmera, lebo za tie roky sa na lokalite vystriedalo veľa pracovitých ľudí a nechcel by som nikoho vynechať.
Želaním terajšej OS je spojiť Bystriansky závrt s Bystrianskou jaskyňou a preniknúť do ďalších neznámych priestorov tohto krasu. Spojenie týchto jaskýň a vyvieračiek bolo dokázané farbením podzemného toku Bystrianky.
Na záver chceme len pripomenúť všetkým jaskyniarom , že postavenie chatky na vchode do jaskyne z dlhodobého hľadiska môže byť vždy problém pre budúcu generáciu úplne nových jaskyniarov .
Literatúra:
Jirmer, F. 1970. Technické denníky oblastnej skupiny č 7. archív SMOP a J.
Jirmer, F. 1965. Prieskum prepadliska vo Valaskej. Krásy Slovenska, 42, 4, Bratislava, str. 155- 156.
Kubíny, D. 1956. Geologicko-speleologický výskum „Bystriansko- Valaštianského jaskynného systému“ . Krásy Slovenska, 33, 7, Bratislava. str. 263-265.
Kubíny, D. 1974. Správa o geologických a speleologických pomeroch prepadového územia vo Valaskej pri Brezne. Slovenský kras, 12, Martin. str. 135-156.
Lalkovič, M. 2001. Ján Majko životné osudy jaskyniara. Liptovský Mikuláš. str. 106. str. 114 – 115.
Autor: Matúš Matejka a Ľubomír Múka