Speleologická dokumentácia Bystrianskej jaskynne, alebo má Bystrianska jaskyňa 3000m?

Baldachýn

Trochu z histórie

Túto otázku si kládli speleológovia viac ako 80 rokov, lepšie povedané od objavenia Starej Bystrej v roku 1923 pánom učiteľom J. Kovalčíkom a E. Laubertom. V sprievode I. Môcika a J. Brnu dostatočne vyzbrojení prenikali do nových častí Starej Bystrej. Po úspechu sa podnikali čoraz častejšie výpravy na Bystrú. V roku 1926 sa bratia E. a A. Holmannovci a J. Kovalčík cez priepasť Peklo dostali do Novej jaskyne a tým objavili samotnú Bystriansku jaskyňu. Táto otázka nenechala kľudných ani dobrovoľných jaskyniarov z Brezna, ktorí pomáhali obnoviť vojnou poškodenú jaskyňu a s F. Jirmerom objavovali nové časti jaskyne. K odpovedi sa najbližšie dostala pracovná skupina Turistu n.p., ktorá pracovala v Bystrianských jaskyniach od roku 1952. Urobila kus záslužnej práce, keď v ťažkých pracovných podmienkach objavila a prepojila v roku 1955 Starú a Novú jaskyňu pod vedením J. Majka a J. Jirmerovovej so spolupracovníkmi. V literatúre sa začali uvádzať rôzne údaje o dĺžke jaskynných priestorov, cca 1000 m, cca 2000 m, ale aj z ústnych podaní o 2500 m. Doteraz najpodrobnejšiu a najhodnovernejšiu mapu Bystrianskej jaskyne ako aj meracie práce uskutočnil F. Jirmer so spolupracovníkmi. Ďalej Bystriansku jaskyňu zameral A. Droppa, so spolupracovníkmi. Všetky doteraz vyhotovené meracie práce ako aj mapy nezahŕňajú kompletne všetky časti jaskynného systému, ktorý zahŕňa Starú a Novú Bystriansku jaskyňu. A tým si nemohli spoľahlivo odpovedať na hore uvedenú otázku. Terajší členovia oblastnej skupiny Brezno sú už v poradí tretia generácia miestnych jaskyniarov a tiež sa vážne zamýšľali nad dĺžkou podzemných priestorov. Hlavne po poslednom veľkom objave v Bystrianskom závrte, kde boli objavené krásne modelované meandre s peknou kvapľovou a sintrovou výzdobou bez tektonických porúch. To nás utvrdilo v tom, že na Bystrej ešte stále existujú neobjavené podzemné priestory. To nám nedovoľovalo ponechať nezdokumentovaný stav najväčšej a najkrajšej Bystrianskej jaskyne v terajšom stave.

Úvod

Verejnosti sprístupnená Národná prírodná pamiatka Bystrianska jaskyňa, ako jedna z mála sprístupnených jaskýň nebola vo svojej 80 ročnej histórii kompletne zmapovaná a zdokumentovaná. Preto po dohode so Správou Slovenských jaskýň sme v roku 2004 pristúpili ku samotnému meraniu a dokumentovaniu. Meracie body v jaskyni sme nemohli spoľahlivo identifikovať a nebolo by možné pripojiť nové polygónové vetvy. Preto v I. etape speleologickej dokumentácii sa pristúpilo k celkovému zameraniu doteraz známych častí jaskyne. Dokumentačné práce začali 19.12. 2004 a spočívali v zameraní priestorov klasickým kompasovým polygónovým ťahom. Po zakúpení laserového diaľkomera Disto™ Clasic5 Leica, digitálneho sklonomera a laserového kompasa sme už pokračovali v laserovom zameriavaní. V I. etape sa na meracích prácach sa zúčastnili: Roman Magáň, Ľubomír Múka, Peter Molčanyi, Matúš Matejka, Danko Pilař, Tomáš Antman, Lukáš Vlček, Andrej Lašák. Namerané údaje ako aj zhotovená mapa sú spracované v počítačovom programe THERION. Na spracovaní údajov ako aj na zvládnutí počítačového programu významnou mierou pomáhal M. Budaj. Výsledky zameriavania jaskynného systému Starej a Novej Bystrianskej jaskyne v I etape boli 2637m s deniveláciou 95m. Po náročnej I etape pokračovala ešte ťažšia dokumentácia II etapou, ale už s menším počtom ľudí: Roman Magáň, Ľubomír Múka, Peter Molčanyi, Matúš Matejka, Danko Pilař, Tomáš Antman. Významnou mierou nám pomohol Pavol Staník, keď ako prvolezec vyliezol komíny. V tejto etape dokumentácie sme sa zamerali hlavne na domeranie a zdokumentovanie známych, ale neuverejnených a nezmapovaných priestorov. S následným objavom nových chodieb. Od roku 2004 do roku 2007 sme osadili 400 meracích bodov na križovatkách a významných odbočkách, ktoré sú pevne stabilizované. Tvoria ich mosadzné alebo hliníkové nity s priemerom 4 mm s prinitovanými mosadznými štítkami s vyrazeným poradovým číslom.

Geologické pomery územia

Bystriansko – Valaštiansky jaskynný systém sa nachádza na južnej strane Nízkych Tatier, medzi obcou Bystrá, na povodí rovnomerného potoka a obcou Valaská, na povodí Hrona. Jaskynný systém patrí orograficky do Bystrianskeho Podhoria, ktoré tvorí časť Horehronského Podolia. Samotné krasové územie má rozlohu 6 km². Toto územie bolo geologicky preskúmané už v minulosti, o čom svedčia práce J.Kunský (1936), D.Kubíny (1953), D.Kubíny (1956), D.Kubíny (1974), A.Dropa (1957), P.Bella (1998), Ľ.Gaál – J.Psotka (2006). Z vyšie uvedených autorov najdôkladnejšie opísal geologické pomery tohto územia D. Kubíny (1974), ktorý vo svojich prácach uvádza, že v tomto území sú zastúpené tri tektonicko – stratigrafické jednotky: obalová mezozoická séria, spodný blok chočského príkrovu a chočský príkrov. P. Bella (1998) vo svojej práci uvádza že Bystriansko – Valaštiansky jaskynný systém bol vytvorený v reiflinských vápencoch (stredný trias) spodného bloku chočského príkrovu. Až posledné výskumy Ľ. Gaála a J. Psotku (2006) spresňujú, že Bystrianska jaskyňa bola vytvorená v sivých až tmavosivých lavicovitých (pseudoreiflinských) vápencoch s polohami tmavosivých doskovitých rohovcových (reiflinských) vápencov a sivých lavicovitých dolomitov, ojedinele s alodapickými vložkami svetlých i brekciovitých vápencov. Vek vápencov je podľa analógie s ostatými lokalitami ladin až kordevol ( stredný až vrchný trias, približne 230 – 220 mil. rokov). Hlavná náplň našej speleologickej dokumentácie priamo nesúvisí s geológiou, preto sme len okrajovo spomenuli zložitú geológiu územia.

Základné morfologické údaje

V systéme Starej a Novej jaskyne je značne rozdielna morfológia .Hlavné chodby Novej jaskyne predstavujú okrem krátkeho úseku s vodným tokom v jej najnižšej časti, inaktívne fluviokrasové priestory výrazne predisponované tektonickými poruchami. Horné časti tektonických porúch sú vo viacerých miestach rozšírené koróziou atmosférických vôd. Priestory Pekla a Zrúteného dómu sú rútiveho charakteru (P. Bella 1998).
Tektonické poruchy v Novej jaskyni sú zastúpené vysokými a úzkymi priestormi ( III. Priepasť, puklina ústiaca do Klenotnice od I. priepasti, úsek medzi Kováčskou vyhňou a Mostárenskými sieňami ). Vysoké puklinové priestory sú rozšírené podzemným tokom, ako aj koróziou atmosférických vôd. Dokazujú to stropné korytá v horných častiach puklinových chodieb. Tiež zvyšky sedimentov ( rulových štrkov ), zachované v rozličných výškach ( Vysoká puklina medzi Katakombami a Peklom) a v oválnych chodbách ( Katakomby , chodba spájajúca Kováčsku vyhňu s Kaplnkou ). Komíny nachádzajúce sa v stropoch chodieb boli vytvorené A: Vo freatickej zóne pri vývoji vyšších poschodí ( starý chodník nad III. priepasťou) B: Ako vertikálne stupne vo vadóznej zóne ( vchod do Starej jaskyne, zachovalý komín v severnej časti Pekla). Väčšie dómovité priestory (Mostárenské siene, Zrútený dóm) vznikli na miestach križovania meandrov a erózne rozšírených puklín s následným rútením. Priestory nad komínom v západnej časti Mostárenskej siene sú vytvorené na šikmo uklonenej tektonickej poruche s následným prejavom rútenia. Nález rulových okruhliakov a bridlíc v sedimentoch svedčí o eróznych prejavoch alochtónnych vôd. Tektonická porucha pravdepodobne prechádza celým masívom od vchodu jaskyne, pretína nové priestory nad koncovým komínom na konci Hlinenej chodby križuje Mostárensku sieň a pokračuje ďalej do masívu. Spodná a Horná Partizánska sieň predstavujú najväčšie priestory, v ktorých sa tiež prejavilo následné rútenie. V Starej jaskyni je väčšina priestorov vytvorená vo vadóznej zóne, chodby majú meandrovitý priebeh modeláciou bývalého vodného toku. V Novej jaskyni majú meandre odlišný charakter, vyvíjali sa väčšinou vo freatickej zóne. Ich vznik bol často podmienený vrstevnými plochami. Majú väčšinou oválny profil (Suché chodby, chodba ku Klenotnici, Hlinená chodba).

Opis jaskynných priestorov

Vchod do Starej jaskyne tvorí prírodný otvor vo vrchu Biele bralo v nadmorskej výške 629 m.n.m, 80m nad terajším tokom Bystrianky. Stará Bystrá je samostatnou jaskyňou, je to starý inaktívny ponor vo vstupnej časti s vertikálnym stupňom -25m. Od Novej jaskyne sa líši hlavne riečnym pôvodom chodieb, ktoré nie sú tektonicky predisponované. V starej Bystrej je väčšina priestorov vytvorená vo vadóznej zóne. Chodby majú meandrovitý priebeh, po stenách sú zachované bočné zárezy so zvyškami sedimentov. Na niektorých miestach sú badateľné hladinové čiary. Za povšimnutie stojí slepá chodba pod vstupnou priepasťou za m.b 48, ktorú už spomína J. Jirmerová, 1973. Chodba je bývala časť zasedimentovanej prítokovej vetvy z povrchu. Po vyplavení sedimentov vznikol falošný strop zo zasintrovaných okruhliakov z ruly, žuly, kremeňa a červených pieskovcov, petrologicky zhodnými so štrkmi z Bystrianky a potoka Štiavnica. Niektoré majú priemer až 40 cm. Nad týmto falošným stropom môže existovať voľný priestor, naznačuje to sklon a smer uloženia okruhliakov. Takéto isté sedimenty sa vyskytujú v nových častiach Bystrianskeho závrtu. S Novou Bystrianskou jaskyňou je Stará Bystrá spojená tzv. prechodom. Pracovná skupina Turistu pracovala v Bystrianských jaskyniach od roku 1952. V roku 1955 objavila a prepojila Starú a Novú jaskyňu pod vedením J. Majka a J. Jirmerovovej so spolupracovníkmi. Profil chodieb prechodu tvorí meander, je vysoký a úzky, pretína poruchy S-J. Meandre pretínajú viacero chodieb orientovaných sever – juh, na týchto miestach sú vytvorené vertikálne stupne. Na viacerých miestach sú slepé zasedimentované odbočky na juh. Často majú väčší prierez ako chodby prechodu zo Starej do Novej Bystrianskej jaskyne. Je pravdepodobné, že práve tieto zanesené chodby pôvodne odvodňovali územie na juh. Badateľne to vidieť pri meracích bodoch m.b. 59, m.b. 78, m.b. 95, m.b. 117, m.b. 168. Postupne ako sa zaniesli štrkom sa zväčšoval prierez prepojovacích meandrov. V neskoršom období ponorné vody prestali pretekať cez spojovacie meandre k Hornej partizánskej sieni, prenikli do nižších častí v priestore sondy hĺbenej pracovnou skupinou Turistu, n.p. m.b 109 (Bella1998), ale najlepšie je to badateľné pri m.b 189, ktorý smeruje priamo na juh. Spojovacia chodba zo Starej jaskyne, v ktorej sú zachované rulové okruhliaky prerastené koreňmi stromov ústi do stropnej časti Hornej partizánskej siene pozdĺž výraznej tektonickej poruchy. Horná partizánska sieň predstavuje jeden z najväčších priestorov jaskyne. P. Bella ju považuje za samostatnú vývojovú časť. Priestory sú korózno – rútiveho charakteru na križovaní viacerých chodieb. V hornej časti partizánskej siene sa nachádza prítokový meander m.b.174 až m.b. 164,v tomto meandri presakuje voda, ktorá padá do Dolnej partizánskej siene (liečebne – priestor sa využíva na speleoterapiu). Pri m.b.135 – 136 je v dne meandra, ktorý ma oválny profil priemeru 90cm, zárez široký cca 20cm, cez ktorý vidieť nižšie poschodie pri m.b. 144. Ponorné vody, ktoré prenikali zo severu sa dostávali bočnou chodbou do menšej siene nad Dolnou partizánskou sieňou. Po prehĺbení dna Hornej partizánskej siene sa ponorné vody tratili v jej južnej časti m.b. 182 až m.b.191. Sú to chodby zreteľne erózne rozšírené vodným tokom so zachovalými okruhliakmi. Chodba má šírku 1 m a výšku 8 m a končí sa rozvetvením na križovatke viacerých meandrov, čiastočne zanesených štrkov alochtónneho pôvodu. Pri meracom bode 190 na západ smerovala neprielezná plazivka, ktorú sme sa pokúsili prekopať. Po neúspešnom kopaní sme hľadali iné pokračovania chodby. Vyliezli sme blízke, ale úzke komíny, ktoré sa vždy končili neprielezne. Tektonická puklina smerovala priamo na juh smerom do masívu, ale bola ukončená neprielezne. V bočnej časti sme odstránili blokujúce balvany a dostali sme sa do novoobjaveného priestoru bočnej pukliny, ktorá pokračuje 10m priepasťou a puklinou smerujúcou do masívu. Puklina sa zužuje do úzkeho priestoru, ale za touto časťou vidieť prielezné pokračovanie priamo na juh. V týchto častiach je podobná výzdoba ako v celej jaskyni, koróziou vymodelované tektonické pukliny s následným ukladaním sitnra po stenách. Novoobjavené priestory neboli zamerané, lebo sme v týchto častiach boli iba na jednej akcii. Dolná partizánska sien (liečebňa) je charakteristický dómovitý priestor vytvorený vo freatickej zóne. S Hornou partizánskou sienou je prepojená strmou chodbou s vypreparovanými tvarmi vodnej modelácie, ktoré však nezodpovedajú tvarom riečnych korýt, ale korózii pomaly prúdiacej vody vo zvodnenom prostredí( P. Bella 1998). Na severovýchode siene sa nachádza odbočka do meandra, ktorý smeruje do nižších častí, občasne zatápaných vodou. Hojne sa vyskytuje povodňové blato. Z liečebne smeruje puklinová chodba rozšírená vodným tokom do Zrúteného dómu, v ktorom sa pripája prítoková chodba od povrchu ( východ z Novej jaskyne). Zrútený dóm vznikol rútením na križovatke tektonických porúch s veľmi zreteľne zachovalou tektonickou plochou zlomu ( tektonické zrkadlo). Na týchto miestach sa nachádza súčasná prehliadková trasa. V celej prehliadkovej trase sa vyskytujú najmä vysoké, puklinové priestory (Peklo, III priepasť, Veľká puklina). Vyskytujú sa aj väčšie sieňovité a dómovité priestory ( Zrútený dom, Spodná partizánska sieň). Zastúpené sú aj oválne chodby s drobnými tvarmi riečnej modelácie (facety, stropné korytá, kotly, mreže a skalné nože). Zo sintrovej výzdoby dominujú záclony, ktoré miestami visia z okraja sintrových kôr vytvorených na bývalých, neskôr rozplavených riečnych sedimentoch (Baldachýn), ale aj sintrovou výzdobou vyplnená Kaplnka.
Ďalej budeme pokračovať s opisom jaskynných chodieb od vchodu prehliadkovej trasy a postupne budeme pokračovať až k východu. Chodby nachádzajúce sa južne od prehliadkovej trasy pri m. b. 312 sú výrazne tektonicky porušené, rozšírené atmosférickými vodami, s následným rútením. Pod spadnutým blokom pri m. b. 326 začína Hlinená chodba, ktorá smeruje na juh. Hlinená chodba sa vyvíjala ako meander vo freatickej zóne, na viacerých miestach sa nachádza zarovnaný strop. V bývalých vzduchových bublinách sa vytvoril aragonit. Medzi m. b. 352 a 353 je na stene nápis K.M. 27. XI. 33. Pri m. b. 387 je nápis Hrčka 26. VIII. 1952. Hlinená chodba je najlepší príklad zanášania chodby sedimentom vo freatickej zóne. Chodba končí závalom, pred ktorým je komín smerujúci do horných neznámych častí ( m. b. 389 ), po jeho prekonaní sme objavili veľmi podobné priestory ako nad Mostárenskou sienou. Nachádzajú sa tu menšie priestory oddelené od seba veľkými blokmi. Priestory sú vytvorené pravdepodobne na tej istej šikmo uklonenej tektonickej poruche, ktorá sa tiahne pravdepodobne od vchodu cez Hlinenú chodbu a Mostárensku sieň, v ktorej sa následne prejavilo rútenie. Nevyskytuje sa tu žiadna výzdoba. Postup v každom smere je ukončený závalom, bolo by treba vykonať výkopové práce. Tieto priestory sme nezamerali pre nevýznamný postup vpred. Očakávame väčší objav, lebo v suti sa nachádzajú okruhliaky z vyšších poschodí ako aj nadložné bridlice.
Suché chodby sa nachádzajú oproti Hlinenej chodbe, sú to výrazne korózno puklinové chodby smerujúce na sever, vytvárajú ponornú deltu. Medzi m. b. 461 až 466 sú zachovalé stropné škrapy a dnové zárezy. V dnových zárezoch sú zaseknuté okruhliaky ruly. Od m.b. 465 sa vyskytuje v chodbe povodňové blato. Puklinovo korózne chodby sa vracajú na juh a napájajú sa znova na prehliadkovú trasu pri m.b. 435. Na prehliadkovú trasu pri m.b. 308 vedľa Suchých chodieb sa pripája výrazne korózno puklinová chodba smerujúca na severozápad, ktorá je ukončená závalom. Jedná sa o prítokovú vetvu z povrchu, ktorú vytvorila voda z Bystrianky. V chodbe sa nachádza málo kvapľovej výzdoby. V dnových zárezoch sú tiež zaseknuté okruhliaky ruly.
Komín nad križovatkou ku Klenotnici a k vchodu vyúsťuje do peknej sienky s bohatou výzdobou, potom chodba pokračuje severozápadným smerom súbežne s turistickým chodníkom, len o 15m vyšie vyúsťuje do sienky s križovatkou puklín. Nachádza sa tam pekná a hlavne zachovalá výzdoba, tvoria ju stalaktity, stalagmity, rôzne sintrové náteky a hlavne 5 metrový sintropád, nad ktorým chodba pokračuje vertikálnym stupňom. Ten sme zatiaľ neprekonali. Chodba pokračuje úzkym prepojovacím kanálom z horných poschodí. Nachádzajú sa tam krištále kalcitu. Chodba potom pokračuje smerom hore a vyúsťuje do sienky špirálovitého tvaru, ktorú sme nazvali Slimák. Zo Slimáka pokračuje chodba šikmým smerom hore, kde zase vyúsťuje do sienky s peknou výzdobou. Všetky novoobjavené časti sú veľmi čisté v porovnaní s ostatnými časťami jaskyne. Priestory boli predisponované tektonikou a následne po vrstvách korózne rozšírené ponornými vodami Bystrianky. Na viacerých miestach sú zachované hladinové čiary. Tieto časti môžeme považovať za ďalšiu úroveň Bystrianskej jaskyne aj keď väčšina horizontálnych chodieb je zasedimentovaná a voda z vyšších poschodí veľmi rýchlo prenikala po tektonických puklinách smerom dolu a nevytvorila sieť meandrov, ako to môžeme pozorovať v iných jaskyniach. Priestory pod sintropádom sú prepojené s turistickým chodníkom pri meracom bode 297.
Puklina od Kováčskej vyhne smeruje na juh a je erózne rozšírená, ústi do Mostárenských siení. Mostárenské siene sú dómovitý priestor, ktorý bol vytvorený zrútením na križovatke meandrov a tektonických porúch. Do prvej siene ústia komíny do závalu v strope a v závere druhej siene sa na dne nachádza puklina s intenzívnym prievanom a výborným smerom. Komín, ktorý sa nachádza na západnej stene Mostárenskej siene je pokrytý vrstvou blata z vyššieho poschodia. Priestor nad komínom je vytvorený na šikmo uklonenej tektonickej poruche, v ktorej sa následne prejavilo rútenie. Táto tektonická porucha pravdepodobne prechádza celým masívom od vchodu jaskyne, pretína nové priestory nad koncovým komínom na konci Hlinenej chodby, križuje Mostárensku sieň a pokračuje ďalej do masívu. Spomenutý priestor bol objavený už v minulosti, o čom svedčia iniciály ( D.C.94, 9.1.69) napísané karbitkou na stene. Tektonika tohto priestoru je mladšia ako všetky ostatné a je stále v pohybe. Chodba sa rozdvojuje, jedna časť ide smerom hore, kde po podlezení veľkých balvanov vyúsťuje do priestoru pod závaly z každej strany. V druhej chodbe sa rútenie prejavilo v menšej miere, ale je tak isto ukončená závalom. Priestory sú bez kvapľovej výzdoby, nachádza sa tu veľa blata s rulovými okruhliakmi z vyšších poschodí, ktoré sem dopravili alochtónne vody. Tieto časti sa morfológiou ako aj veľkým výskytom blata veľmi podobajú na Bystriansky závrt. Mostárenské siene pokračujú pri m. b. 492-731 smerom na juhovýchod šikmo uklonenou priepasťou, ktorá vyúsťuje do menšieho priestoru, kde sa rozdvojuje. Horizontálne chodby na jej dne sú z každej strany zasedimentované. Priepasť bola vytvorená ponornými vodami z Mostárenských siení po tektonickej poruche. Na jej dne sa nachádzajú pekné časti vyzdobené aragonitom. V Mostárenských sieňach sa nachádza pekný sintropád s jazierkom veľmi pripomínajúcim výzdobu a priestory Bystrianskeho závrtu.
Prechod od Kováčovej vyhne do Kaplnky je tektonická porucha modelovaná vodou vo freatickej zóne, ktorá ústi do najkrajšie vyzdobenej časti na prehliadkovej trase (Kaplnky). Z Kaplnky smeruje meander m.b. 507, ktorý končí hlineným sifónom. Pri m. b. 508 pokračuje úzky meander výrazne podmienený tektonikou a rozšírený vodou, ktorý smeruje k prvej priepasti m.b. 527 = 297.
Chodby pod Baldachýnom ( II priepasť ) sú občasne zaplavované, v suchých obdobiach sú suché. Od m. b. 587 – 592 sa nachádza výrazne klesajúci meander končiaci pieskovým nánosom. Oproti Baldachýnu smerom na sever pri meracom bode 290 pokračuje chodba po vrstvách meandrom, v ktorom sa nachádzajú sintrové jazierka. Meander vyúsťuje do siene s priepasťou, ktorá ústi do riečiska a križovatkou tektonických puklín. Tieto boli korózne rozšírené ponornými a atmosférickými vodami. V sieni sa nachádza pekná sintrová výzdoba. Pri meracom bode 620 sa sieň delí na viacej odbočiek, odbočka smerom na juh ústi do riečiska pri priepasti m. b. 285. Protiľahlá odbočka sa končí zasedimentovanými nánosmi štrku alochtónneho pôvodu. Od m. b. 620 smerom na juhovýchod pokračuje chodba šikmou puklinou, ktorá vyúsťuje do vysokej pukliny a pokračuje hornou časťou vysokej pukliny smerom na starý chodník, ktorý sa napája ponad turistický chodník do Pekla. V horných častiach vysokej pukliny sa bohato vyskytuje zachovaná kvapľová výzdoba. Tieto priestory boli objavené v minulosti, ale neboli zdokumentované. Chodba pri m. b. 285 ( III. priepasť ) je puklina rozšírená koróziou, smerujúca na sever. Priestory sú občasne zatápané vodou, s charakteristickými hlinenými nánosmi. Pri m. b. 578 a 581 sa nachádzajú komíny, ktoré ústia do hore uvedenej chodby. Pri m. b. 592 sú vyvinuté podsedimentové škrapy.
Chodby starého chodníka sú korózne rozšírené pukliny s bohatou kvapľovou výzdobou a sintrovým jazierkom. Pri m. b. 536 – 544 sa bohato vyskytuje aragonit. Západne od m. b. 536 sa cez zasintrený meander a úzku plazivku dostaneme do puklinovitého priestoru s bohatou kvapľovou výzdobou ( Slonie ucho ). V strope tohto priestoru sa nachádza komín do neznámych častí. Starý chodník vyúsťuje pri Baldachýne m. b. 289. Zvláštnosťou týchto častí sú zachované pozostatky starého osvetlenia jaskyne.
Peklo ako ponorná zóna bolo pôvodne križovatkou niekoľkých meandrov a vertikálnych priepastí ( m. b. 568 ). Po zrútení došlo k vytvoreniu priestorov so stenami tvorenými blokmi, pomedzi ktoré sa zosypali sedimenty z meandrov a povrchu. Rozplavovaním hliny a štrkov dochádza k pohybu blokov. Pri meraní bolo zistené zavalenie priestorov vedúcich na povrch. Niektoré kamene sa skotúľali až na plošinu pred elektrickým rozvádzačom pri m. b. 259. Severozápadným smerom od Pekla pokračuje jaskyňa vysokou meandrovitou chodbou, ktorá na viacerých miestach pretína vertikálne stupne. Meander bol na začiatku puklinovou chodbou, ktorá bola vymodelovaná ponornými vodami. Tento meander ústi do siene s bohatou kvapľovou výzdobou. Do siene sa napájajú viaceré odbočky. Pokračovanie chodby je aj v priamom smere, ale po prekonaní 3m vertikálneho stupňa sa chodba vracia smerom na turistický chodník. V týchto častiach je bohatá kvapľová výzdoba a málo nánosov blata. Chodba si priamym smerom udržiava svoj tvar bez tektonických porúch s bohatou kvapľovou výzdobou a aktívnym sintrovým jazierkom. Za sintrovým jazierkom sa chodba zmení na plazivku s väčšími balvanmi popadanými z Mrazovej siene, do ktorej sme sa dostali po prekovaní popadaných balvanov. Túto časť sme nazvali Mrazová sien pre výrazné mrazové zvetrávanie stien a značného chladu od iných časti jaskyne. Sieň je kompletne bez kvapľovej výzdoby. V koncovej časti sa nachádza plazivka, v ktorej bolo cítiť výrazný prievan, ale pre nedostatok času sme ju neprekopávali a nepokračovali v mapovaní. Z Mrazovej siene smerom na západ pokračuje chodba skalnými stupňami a peknými vymodelovanými stenami bez tektonického poškodenia. V závere sa chodba rozdvojuje, ale odbočka je zavalená ako aj ukončenie tejto peknej časti Bystrianskej jaskyne. Na mnohých miestach v celej novoobjavenej chodbe v Skratke sú zachované bočné zárezy hladinových čiar ako aj zasintrované okruhliaky pochádzajúce z Bystrianky aj o veľkosti 15cm. Skratka, ako som už spomínal na mnohých miestach pretína vertikálne stupne a bočné chodby, ktoré neboli preskúmané a následne zdokumentované. Krátky úsek starého chodníka pokračuje z Pekla a smeruje na prehliadkovú trasu. Je tvorený z jednej strany pevnou stenou a z východnej časti závalom. Vyúsťuje na prehliadkovú trasu m. b. 259. Od tohto m. b. 259 pokračuje prehliadková trasa a vyúsťuje do Zrúteného dómu. Potom popri tektonickom zrkadle prehliadková trasa končí východom z jaskyne.
Náš opis jaskynných priestorov možno nie je až taký stručný, ale snažili sme sa zachytiť a opísať väčšinu priestorov.

Záver

Chceme poďakovať vedeniu SSJ, ako aj správcovi Bystrianskej jaskyne J. Vrabcovi za spoluprácu a možnosť speleologicky zdokumentovať Bystrianske jaskyne. Ak ste sa dočítali až sem, teraz sa dozviete to najdôležitejšie a bude zodpovedaná hore uvedená otázka. Pri dôkladnom speleologickom dokumentovaní Bystrianských jaskýň sa po dlhých rokoch spresnila dĺžka jaskyne na terajších 3531m, s vertikálnym rozpätím 98m. Tento údaj je nespochybniteľný, ale každá jaskyňa nikdy nemá skutočné ukončenie. Ešte stále existujú minimálne dva miesta, kde sa dá preniknúť do nových priestorov. A stále existuje možnosť spojenia Bystrianských jaskýň s Bystrianskym závrtom, s následnou dĺžkou systému nad 6000 m, s vertikálnym rozpätím nad 200m. Na takéto spojenie bude treba ešte veľa pracovných akcií, lebo zatiaľ každé pokračovanie smerom na závrt je ukončené závalom.V celom masíve vápencov v okolí Bystrianských jaskýň sa vyskytujú viaceré jaskyne a povrchové tvary, ktoré poukazujú na sústavný vývoj podzemného krasu od začiatku zarezávania dolín v blízkosti Hrona. Najvyššia jaskyňa sa nachádza 800m SV od Bystrianskej jaskyne, asi 250m nad dnom doliny. Jedná sa o krátky klesajúci zasedimentovaný meander. Pod jaskyňou sa nachádzajú okruhliaky kremeňa pochádzajúce z terasy Bystrianky (Štiavnice). Také isté zvyšky terás s okruhliakmi sa nachádzajú nad Peklom a v blízkosti Bystrianskeho závrtu. Postupne ako sa zarezávala dolina sa znižovala výška ponorov. Záverom by som Vás chcel ubezpečiť, že Brezniansky jaskyniari nenechajú oddychovať Bystrianske jaskyne a budú sa snažiť o spojenie dvoch najväčších jaskýň do jedného systému.
Foto: P. Molčanyi.

Literatúra

• Kovalčík, J. 1959. Z činnosti speleologickej skupiny na Bystrej. Slovenský kras, 2, Martin, 162.
• Kovalčík, J,- Jirmerová, J. 1960. Bystrianske jaskyne. Ochrana prírody, Martin, 149-153.
• Vytřísalová, J. 1954. Bystrianska jaskyňa. Krásy Slovenska, 31, 11, Bratislava, 340-343.
• Janáčik, P. 1961. Výsledky prieskumu v Bystrianskom jaskynnom systéme. Slovenský kras, 3, Martin, 157-159.
• Hlásna, A. 1961. Z činnosti jaskyniarskej skupiny v Brezne. Slovenský kras, 3, Martin, 159.
• Jirmer, F. 1968. Opäť do Bystrianskej jaskyne. Krásy Slovenska, 45, 5,Bratislava, 167.
• Jirmer, F. 1968. Správa o priebehu sprístupňovacích prác v Bystrianskej jaskyni. Slovenský kras, 6, Martin, 131-133.
• Jirmer, F. 1970. Technické denníky oblastnej skupiny č 7. archív SMOP a J.
• Jirmer, F. 1965. Prieskum prepadliska vo Valaskej. Krásy Slovenska, 42, 4, Bratislava, 155- 156.
• Kubíny, D. 1956.Geologicko-speleologický výskum „Bystriansko-Valaštianskeho jaskynného systému.
Krásy Slovenska, 33, 7, Bratislava. 263-265.
• Kubíny, D. 1974. Správa o geologických a speleologických pomeroch prepadového územia vo Valaskej
pri Brezne. Slovenský kras, 12, Martin. 135-156.
• Jirmerová, J. 1973. Stará jaskyňa na Bystrej 50 rokov od objavu. Krásy Slovenska, 50, 12, 558-560.
• DR. Droppa, A. 1957. Speleologické problémy Bystrianskej jaskyne. Krásy Slovenska, 34, 2, 75-78.
• DR. Bárta, J. CSc. 1969. Slovenské jaskyne v Slovenskom Národnom Povstaní a v Druhej Svetovej
vojne. Krásy Slovenska, 46, 8, 282-287.
• Lalkovič, M. 2001. Ján Majko životné osudy jaskyniara. Liptovský Mikuláš. str. 106. 114 – 115.
• Tulis, J. – Košík, M. 1998. Potvrdenie nálezu aragonitu v Bystrianskej jaskyni. Výskum, využívanie a ochrana jaskýň, zborník referátov, Liptovský Mikuláš.137-140.
• Bella, P. 1998. Fluviálna modelácia Bystrianskej jaskyne. Výskum, využívanie a ochrana jaskýň, zborník referátov, Liptovský Mikuláš 36-43.
• Zimák, J. – Zelinka, J. – Štelcl, J. 2001. Rádioaktivita hornín v Bystrianskej jaskyni. Aragonit 6. Knižne centrum. 22-25.
• Benický, V. 1941.42. Čo nového v Bystrianskej jaskyni pod Ďumbierom? Krásy Slovenska, 20, 2, Zvolen, 37.
• 1960. Úvodný projekt sprístupňovania jaskyne Bystrá – Valaská.

• Gaál, Ľ. – Psotka, J. 2006. Príspevok ku geológii Bystrianskej jaskyne. Výskum, využívanie a ochrana jaskýň, zborník referátov, Liptovský Mikuláš 56-66.

autor: Matúš Matejka a Ľubomír Múka

1 Komentár

  1. dankez

    Prvy testovaci komentar. pekne rozsiahli clanocek :)… len tak dalej plnit plnit plit…

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *